Takmer celé dielo francúzskeho básnika Nicolasa Pesquesa vychádza z jediného miesta. Pesques sa venuje vrchu Juliau v kraji Ardeche rovnako nástojčivo, ako Paul Cézanne maľoval Horu svätej Viktórie. V úsilí vyjadriť slovami podstatu i celok krajiny vytrvalo skúma zákutia vnímateľného sveta aj zákutia vlastného písania a prechádza od prírodnej lyriky k testovaniu možností jazyka či k premýšľaniu o priestore mimo neho.

Od roku 1980 vyšlo osemnásť častí tejto básnickej série v desiatich knižných zväzkoch. Už viac ako štyridsať rokov sa Pesquesovo písanie premieňa, tak ako sa nepretržite mení aj krajina a ľudský pohľad na ňu. Okrem básnických kníh je Nicolas Pesques aj autorom textov o výtvarnom umení; väčšina z nich vyšla súborne v knihe Sans peinture (2017). Dvanásta časť série Severná strana vrchu Juliau v preklade Márie Ferenčuhovej skúma prechod zo svetla do tmy, ktorou je strata blízkej bytosti.