Každý človek má niekoho, komu hovorí ty. Niekoho, kto mu je blízky, kto tvorí súčasť jeho života, niekto potrebný, milovaný, bez ktorého si nevie predstaviť svoju existenciu. Majú spoločné sny, radosti aj to ťažké. Nesú si spoločný osud, ktorý ich okresáva aj odmeňuje. Je medzi nimi čosi neuchopiteľné, spomienky, zážitky, pofúkané rany, odraté kolená, ruka, čo pomôže vstať pri páde, ruka, na ktorú sa môže spoľahnúť v našom nie veľmi žičlivom svete.

Každý ho potrebuje presne takého. Ak ho nemá v detstve, je tým celý život poznačený. Ak ho stretne v živote, je to veľká výhra. Všetko toto človeka formuje, jeho vzťah k ostatným. Aj sklamanie, kedy sa uzavrie do seba a vrčí ako zviera zahnané do kúta.

Nevieme a nechceme si predstaviť stratu takej bytosti. Ale stane sa a vtedy sme bezradní, rozbije to celý náš svet, zbierame čprepiny, ktoré nám bolestivo pripomínajú všetko krásne, čo sme spolu zažili. Snažíme sa ich zlepiť a v duchu sa rozprávame s milovanými. Bolí to, ale oni sú s nami celý náš život. Vstúpia do nás, tvoria náš vnútorný svet, ovplyvnia naše postoje k životu, sú s nami až do konca. Ich strata je najväčšie bremeno, ktoré nás zohne až k zemi. Ťažko sa zodvihnúť, pozrieť hore, uvidieť v temnote znova slnko.Vtedy je dobré napojiť sa na akýsi pocit ľudskej súdržnosti. Každému sa to stalo alebo stane, každý je v tom najhoršom sám. Ak však pocíti, vytuší v tom najhlbšom bode svojej existencie svetielko, stebielko, ktorého sa môže chytiť, ľudské spolubytie, vlnenie, čo z hĺbky vedie k brehu, je zachránený. Ak je aspoň trochu tým stebielkom poézia, ktorá slzy vynesené z čierňavy na slnku mení na dúhu, tak to všetko má zmysel.