Rozsiahla esej Martina Heideggera „Zdroj umeleckého diela“ (Ursprung des Kunstwerkes) z roku 1936 patrí k textom, ktorých význam je priesečníkom troch určení: filozofického, estetického a dejinného.

Filozoficky ide o prekonanie subjektivistického nazerania na dielo, kde v popredí je „psychológia“ tvorcu a recipienta. Esteticky Heidegger do centra svojho uvažovania vložil fenomén diela. Umelecké dielo je podľa jeho názoru najdôležitejším sprostredkovateľom toho, ako človek vidí skutočnosť. Heidegger sa usiluje dielu vrátiť dejinnú a spoločenskú „autoritu“, chce, aby sme boli schopní znova vnímať auru umeleckého diela ako schopnosť diela odkrývať pravdu bytia. Preto sa vo svojej eseji vracia k elementárnym otázkam, apeluje na pôvodnú skúsenosť umeleckého diela. M. Heidegger stavia na opozícii umenia a vedy, umenia a techniky.

Umelecké dielo nie je nástrojom, má zmysel samo v sebe. O súčasnom umení a o súčasnosti Heidegger uvažuje z hľadiska autentickej minulosti. Sila a účinnosť, pravda umeleckého diela nemá s technikou nič spoločné. Umelecké dielo presahuje svoju vytvorenosť, je otváraním významového priestoru, v ktorom spoločenstvo žije. Keď Heidegger hovorí o „pravde“ diela, má na mysli tajomnú koreláciu estetickej, existenciálnej a gnozeologickej hodnoty. Veľkosť umeleckého diela je daná práve tým, že dobové problémy dokáže predstaviť na pozadí pochopenia základných existenciálnych problémov človeka.Dielo ukazuje a predstavuje svet, presnejšie, ukazuje udalosť na pozadí pochopenia sveta. Dielo svojimi hĺbkovými štruktúrami nielen reprezentuje „ducha“ doby, ale dobu vytvára.

Súčasťou knihy je aj vysvetľujúci úvod od H.G. Gadamera, vari najvplyvnejšieho Heideggerovho žiaka.