Kniha obsahuje dve zo štyroch Symfónií ruského básnika, spisovateľa-symbolistu Andreja Belého (1880 – 1934), v poradí tretiu – Návrat a štvrtú - Pohár metelíc.

Experimentálne prózy na pomedzí s poéziou boli vytvorené podľa hudobných zákonitostí. Vznikali v kontexte tvorivých výbojov epochy od r. 1900 po 1907-8 a svojmu autorovi priniesli povesť odvážneho tvorcu nového umenia. Belyj ako prívrženec koncepcií filozofov – Immanuela Kanta o fenomenálnom a noumenálnom svete, Arthura Schopenhauera s jeho chápaním prvenstva hudby medzi umeniami i Friedricha Nietzscheho, ktorého
dielo Tak vravel Zarathustra sa preňho stalo hlavnou inšpiráciou, napísal svoje Symfónie tak, aby každá bola iná, odlíšená svojím „vnútorným“ rytmom. Spája ich téma zápasu Večnosti s neúprosne uplývajúcim časom, ktorý autor chápe fatalisticky ako nezvratnosť osudu. Konkrétne je však ukotvenie Symfónií v čase a priestore, kde žijú postavy súdobých mladých intelektuálov a umelcov. Kým Návrat vypovedá o moskovskom živote tých čias, dej symbolisticky zašifrovaného Poháru metelíc sa odohráva v Sankt-Peterburgu a v kláštore medzi lesmi. Spisovateľove originálne pokusy o novú prózu nenašli pokračovateľov. Symfónie, týka sa to hlavne štvrtej, sa pre svoju zložitosť a artistnosť pokladali za nepreložiteľné.