Najväčší ruský romantický básnik a prozaik Alexander Sergejevič Puškin (1799 – 1837) priviedol ruskú literatúru k „dospelosti“ a svojou tvorbou vydláždil cestu pre budúcu generáciu veľkých realistov. Ľahkosť s akou písal a tvoril príbehy je dokonalou ukážkou literárnej geniality. Majstrovská psychologická novela o hráčskej vášni a túžbe po bohatstve Piková dáma napísaná roku 1833 je skutočným skvostom svetovej prózy a poslúžila ako libreto pre rovnomennú operu P. I. Čajkovského.

Poviedky nebohého Ivana Petroviča Belkina z roku 1830 sú Puškinovým najvydarenejším prozaickým experimentom. Ucelený cyklus „tvorby“ nahlúpleho vidieckeho grafomana Belkina je svojráznou paródiou sentimentálnych príbehov, literárnou hrou, ktorou autor inicioval štýl umeleckej skratky a inšpiroval tvorbu A. P. Čechova. A. S. Puškin zomrel síce mladý, no zanechal po sebe dielo, vďaka ktorému ruská literatúra vkročila do kontextu svetového umenia.