6

Bibiána Timková

Sledovať

zobraziť čitateľský profil

Bibiána Timková

zamestnanec

15. apríla 2014

John Irving má svoj jedinečný nenapodobiteľný štýl. Vďaka nemu pôsobia jeho knihy ako realita.
Príbeh Wilbura Larcha a Homéra Wellsa je neopozeraný, vtipný, trochu smutný zároveň. Zásady muštárne patria medzi svetovú klasiku, napriek tomu treba knihu čítať bez toho, aby ste vedeli, o čo ide. O to bude príbeh zaujímavejší a neočakávaný.
Wilbur – lekár a človek, ktorý má svoje zvyky, názory, len s citmi mu to až tak nejde. Homér – sirota, ktorému meno dala sestra Angela a ktorý rovnako ako doktor Larch jednoducho patrí do St. Cloud´s.
Život nie je ľahký, ani fér, vôbec nie v sirotinci v medzivojnovom období. Homér je Wilburovi ako syn, všetko v sirotinci má svoje pravidlá. Čo sa ale stane, ak raz Homér odíde? Osud ho odvedie k práci, užitočnosti, láske, synovi a späť do St. Cloud´s.
Začítate sa, chcete vedieť, čo bude ďalej, ale nie ako v detektívke, ale ako v živote. Všetci chceme vedieť, čo bude ďalej a nie len čakať, čo spravia druhí. Stále potrebujete otáčať stranu za stranou, lebo čo ak sa práve na tej novej strane niečo stane.
Čo milujem na Irvingových knihách je to, že nič nenapovedá tomu, čo bude nasledovať. Pritom je jeho postup jednoduchý, nenáhlivý, ale skutočný. A aj keď práve nečítate, idete do práce, ste doma, zavše si na Homéra spomeniete, ako na priateľa a budete premýšľať nad jeho životom. Vtedy je to ten pocit, keď knihu nie len čítate, ale ju určitým spôsobom žijete. Nechcete, aby postavy zmizli, aby sa príbeh skončil. Ale taký je aj sám život. A koniec koncov, každý koniec je niečoho začiatok.