Tri zbierky poviedok Mareka Vadasa sú inšpirované mystikou a príbehmi z čiernej Afriky. Za knihu Liečiteľ získal cenu Anasoft litera.

O TVORBE MAREKA VADASA
Vadas do slovenskej literatúry prináša jemne pozmenený a prispôsobený magický realizmus cez prelínanie sveta nášho a sveta druhého, robí to cez postavy aj motívy (šamanstva, duchov či smrti) a prenáša čitateľa do krajín, kde nikdy nebol a možno ani nikdy nebude.
Môžete očakávať motívy sna, šamanstva či atmosféry, ktorá je niekde na pomedzí reality a niečoho magického. Nemalo by vás prekvapiť, ak sa hlavnou postavou v poviedke stane duch, smrtka či akási mýtická bytosť je to totiž niečo, čo musíme brať ako súčasť sveta, v ktorom sa v knihe nachádzame. Všetky poviedky sú bezčasové, čo môže súvisieť aj s kontinentom, na ktorom sa nachádzame a tak následne aj nadčasové. Mohli by sa odohrávať pred 10 rokmi a možno aj o 30 rokov.
Pred začiatkom čítania knihy si však musíte uvedomiť jednu vec: vstupujete do sveta, ktorý je veľmi odlišný od toho nášho. Tak, ako chlapec v poviedke Chlapec z knihy, ani my do toho sveta nepatríme. Sme viac filozofickí než praktickí; bojíme sa smrti aj všetkého, čo je iné naše vnímanie cudzieho a nebezpečného je presne opačné. A teda, ak si chcete naplno užiť každý jeden príbeh, musíte sa úplne ponoriť do sveta, ktorý je tak iný, no zároveň tak zázračný.
Barbora Benešová

AUTOR O AFRIKE
Snažil som sa písať príbehy, ktoré som síce zasadil do exotickej kulisy, ale ktoré by sa mohli odohrať kdekoľvek na svete. Dôkazom je aj reakcia nemeckého prekladateľa pri poviedke, ktorá sa podľa mňa najdôslednejšie drží kamerunských reálií, bol až do konca presvedčený, že sa odohráva na Slovensku a hovorí o rómskej problematike.
Ak človek vstúpi na africkú pôdu, musí si z rúk zložiť hodinky. Čas tu nič neznamená. Pamätám sa na svoju prvú cestu do džungle, na ktorú mal autobus vyraziť o ôsmej. Keď som už štyri hodiny za sklom sedel na zadnom sedadle v šesťdesiatstupňovej horúčave a pozoroval nových cestujúcich, ktorí sa poobede tlačili do vozu tak, že im hlavy, zadky a prsia trčali z okien a vozidlo bolo trojnásobne preťažené, povedal som si dosť. Musím túto hru hrať s vami! Inak sa môj európsky mozog roztopí na kašu a nervy sa vzdajú svojich funkcií. Odvtedy vždy na stanici spôsobne čakám a zistil som pritom, že neexistuje stratený čas. Ak mám k dispozícii niekoľko hodín čakania, strávim ho rozhovormi, alebo premýšľaním o minulom dni. Som presvedčený, že žiadna dôležitá udalosť mi neujde. Nepotrebujem sa hnať za nejakým termínom. A zažijem viac, ako by som sa ponáhľal a triasol sa nervozitou, že nestihnem naplánovaný program.