Hriechy lásky
1 / 2
Alleyne pocítil bolesť a usiloval sa pred ňou uniknúť tým, že upadne do požehnanej temnoty zabudnutia. Ale nedalo sa nevšímať si ju. Bolesť bola taká silná, že ani jasne nedokázal rozoznať, odkiaľ vychádza, len sa mu zdalo, že ju cíti najmä v hlave. Mal však pocit, akoby ho bolelo celé telo. Za zatvorenými viečkami žiarilo svetlo, takže sa mu zdali nepríjemne oranžové. Toho svetla bolo priveľa. Obrátil hlavu, aby pred ním unikol, a bolesť mu ňou prenikla, akoby sa mu v nej roztrieštila guľka na tisíce drobných kovových úlomkov. Iba pud sebazáchovy mu zabránil vykríknuť, a všetko tým len zhoršiť. „Preberá sa,“ ozval sa nejaký hlas. Ženský hlas. „Mám priniesť spálené pierka, Bridge, a podržať mu ich pri nose?“ spýtal sa ďalší ženský hlas. „Nie,“ prvý hlas. „Nechceme, aby sa prebral prudko, Phyll. Aj tak bude mať obrovské bolesti hlavy.“ Už teraz ich mám, pomyslel si Alleyne. A ešte aké... „Bude žiť?“ zaznel tretí ženský hlas. „Celú noc a dnes celý deň som očakávala, že zomrie. Je biely ako stena. Aj pery má biele.“ „Čas všetko ukáže, Rachel,“ ozval sa štvrtý hlas, trochu chrapľavý. „Pre zranenie hlavy musel stratiť veľa krvi. Hlava najväčšmi krváca. Čudujem sa, že prežil.“ „Prestaň už hovoriť o krvi, Gerry, prosím ťa,“ požiadala jedna z tých žien. Bol som na pokraji smrti? začudoval sa Alleyne. Dokonca i teraz mu hrozí, že zomrie? To hovoria o ňom? Otvoril oči. Izba bola zaliata takým jasným svetlom, až zmraštil tvár. Potom prižmúril oči. Nad hlavou sa mu skláňali štyri tváre a pozorne si ho obzerali. Najbližšie k nemu sa skláňala výrazne namaľovaná tvár s narúžovanými perami a lícami, čiernymi linkami okolo očí a mihalnicami natretými nejakou čiernou hmotou, až vyzerali ako pichliače, s nebesky modrými viečkami. Bola to tvár ženy, ktorá sa usilovala vyzerať o desať rokov mladšia, a vôbec sa jej to nepodarilo. Medené vlasy mala skučeravené a vynímali sa v nich červeno-oranžové pramene. Presunul pohľad na ďalšiu ženu, taliansku krásavicu v smaragdovo zelenom hodvábe, ktorá mala husté čierne kučery, čierne oči a peknú, len zľahka namaľovanú tvár. Pri pravom kútiku mala staromódne čierne znamienko krásy v tvare srdca. Vedľa nej stála menšia žena zvodných tvarov – srdcovitú tvár jej lemovala hriva krátkych plavých kučier. Hľadela priamo naňho veľkými belasými očami, zľahka zvýraznenými farbou. Štvrtá tvár, tučná, ale pekná a takisto namaľovaná, bola lemovaná svetlohnedými vlasmi. Nejasne si uvedomoval, že pri záhlaví stojí ešte ktosi a drží sa stĺpika, ale neodvážil sa pohnúť hlavou, aby tú ženu videl lepšie. Okrem toho už videl dosť, aby dospel k ohromujúcemu záveru. „Umrel som a som v nebi,“ zamrmlal a znova privrel oči. „A v nebi je bordel. Alebo je to v skutočnosti peklo, lebo nie som schopný vychutnať si svoj šťastný osud?“ Pobavený ženský smiech mu v hlave vyvolal takú prenikavú bolesť, že znova upadol do blaženosti bezvedomia.