Raz a navždy
1 / 7
BRANDENBURSKO 10. september 1655
Johann Z nákovy odskakovali roje červených iskier a Johann udieral v pravidelnom rytme kladivom po skoro dobiela rozpálenej železnej tyči, z ktorej potreboval ukovať špic v tvare kópie. Už bola celá skrútená do špirály a chýbal len ten čertovský špic, ktorý sa mu už raz nepodaril. Príliš ho nahrial a pri údere kladivom sa odlomil. Ale nevadilo mu to. Mal neobyčajnú trpezlivosť a navyše zručnosť, ktorú mu závidel aj jeho otec. Obidve vlastnosti mal po svojich rodičoch. Trpezlivosť po matke a zručnosť po otcovi. Kováčstvo síce nijako mimoriadne neobľuboval, ale vedel, že si nepomôže. Všetko, čo robil, robil pre ich rodinu. A to stačilo, aby nad tým nerozmýšľal. Práve mu minulo devätnásť rokov a to bol vek, keď ešte nepociťoval únavu z práce, v ktorej denne strávil aj desať hodín. Keď ponoril do vody konečne hotový špic na železnej tyči, žeravé železo zasyčalo a rýchle stmavlo. Vytiahol ho z vody a obzrel si ho. Malo tú správnu modrastú farbu a zľahka ešte dymilo. Tak má vyzerať správne zakalené železo, pomyslel si. Tyč položil na hŕbu k ostatným, ktoré už boli hotové, a utrel si len tak napochytro začiernené ruky do dlhého koženého ,šurca'. Potom si trocha trasúcou sa rukou nabral zo zakrytého kýbľa na zemi vodu a zhlboka sa napil. Johann bol vysoký šľachovitý mládenec a jeho otec hovoril, že musí jesť za dvoch, pretože vyzerá ako dvaja menší. Pravda však bola, že za dvoch aj robil. Položil hrnček na dosah ruky ku kýbľu s vodou a zakryl ho drevenou pokrievkou. Odhrnul si z čela už trocha dlhé tmavé vlasy a spokojne si uvedomil, že môže začať druhú časť dnešnej „Schichtarbeit".
...