Stratené dievča
1 / 8
NICK DUNNE: JEDEN DEŇ
Keď si pomyslím na svoju ženu, vždy si predstavím jej hlavu. Predovšetkým jej tvar. Prvýkrát som ju videl zozadu a pripadala mi pôvabná. Svojimi líniami. Ako lesklé tvrdé kukuričné zrno alebo skamenenina na dne rieky. Mala to, čomu viktoriánci hovorili pekne tvarovaná hlava. Ľahko ste si podľa nej predstavili lebku.
Jej hlavu by som spoznal kdekoľvek na svete.
Aj to, čo je vnútri: jej myseľ. Mozog, všetky tie závity a myšlienky, čo 0a v nich preháňali, rýchlo a horúčkovito ako stonožky. Som ako dieťa, predstavujem si, že otváram jej lebku, odvíjam mozog, skúmam ho, pokúšam sa zachytiť a pritlačiť prstami myšlienky. Na čo teraz myslíš, Amy? Túto otázku som jej počas nášho manželstva kládol najčastejšie, aj keď nie nahlas, aj keď mi na ňu nemohla odpovedať. Myslím si, že tieto otázky sa preháňajú ako búrkové mraky každým manželstvom: Čo si teraz myslíš, Amy? Ako sa cítiš? Kto si? Čo sme si navzájom urobili? A čo si ešte urobíme?
Presne o šiestej ráno som otvoril oči. Nijaký vtáčí trepot mihalníc ani jemné žmurkanie na ceste k vedomiu. Bolo to mechanické prebudenie. Ako keď cvakne viečkom strašidelná bruchovravecká figurína, svet je čierny, a zrazu: Začíname! Šesť nula nula, povedali mi hodiny – rovno do tváre. To bolo prvé, čo som v to ráno uvidel. Šesť nula nula. Bol to celkom iný pocit. Málokedy som sa prebudil v taký okrúhly čas. Vstával som po zúbkovanej línii: 8:43, 11:51, 9:26. Môj život plynul bez budíka.
Presne v tej chvíli, o šesť nula nula, slnko vystúpilo na obzor, nad koruny dubov, a ukázalo sa v plnej letnej kráse nahnevaného Boha. Jeho odraz mihotavo prechádzal po hladine rieky k nášmu domu ako dlhý oslepujúci prst, čo na mňa ukazoval cez tenké závesy v našej spálni. Obviňoval ma: Videli ťa. Budú ťa vidieť.
Polihoval som v posteli, v našej newyorskej posteli v našom novom dome, ktorý sme ešte stále nazývali novým, hoci sme v ňom bývali už dva roky. Je to prenajatý dom na brehu rieky Mississippi, z ktorého priam kričí, že v ňom bývajú zbohatlíci z predmestia. Po takom bývaní som túžil ako dieťa z domu so zvýšeným podlažím a kovralovými kobercami. Po dome, ktorý je vám od prvej chvíle dôverne známy: navonok veľkolepý, ale inak nenáročný, nový, celkom nový dom ako stvorený na to, aby ho moja žena neznášala.
„Mám si odložiť dušu, skôr ako vojdem dnu?“ znela jej prvá veta, keď sme tam prišli. Uzavreli sme kompromis. Amy chcela, aby sme si prenajali dom v mojom rodnom meste v Missouri, pevne dúfajúc, že ak si ho nekúpime, nezostaneme tam dlho. Ale jediné domy na prenajatie boli na tomto nevydarenom sídlisku, v miniatúrnom meste duchov s obytnými blokmi, ktoré vlastnili banky a ktoré zasiahla depresia, preto ich cena stále klesala, a sídlisko zatvorili ešte skôr, ako ho otvorili. Bol to kompromis, ale Amy to tak vôbec nevnímala. Pre ňu to bol len môj rozmar, ktorým som ju chcel potrestať, odporný, sebecký čin. Násilím som ju pritiahol do mesta, ktorému sa zo všetkých síl vyhýbala, a prinútil som ju bývať v dome, z akých sa vždy posmievala. Myslím si, že kompromis je kompromisom, len ak ho prijmú obidve strany, ale v našom prípade to tak nebolo. Jeden z nás sa vždy hneval. A zvyčajne to bola Amy.
Nevyčítaj mi náš missourijský kompromis, Amy. Obviňuj z neho ekonomiku, životnú smolu, mojich rodičov, svojich rodičov, internet, ľudí, ktorí ho používajú. Kedysi som bol novinár. Písal som o televízii, filmoch a knihách. V časoch, keď ľudia čítali veci napísané na papieri, keď ich zaujímalo, čo si myslím. Do New Yorku som prišiel koncom deväťdesiatych rokov, keď naposledy vydýchla tá slávna doba, ale vtedy to nikto nevedel. New York bol plný spisovateľov, skutočných spisovateľov, lebo existovali časopisy, naozajstné časopisy, veľa časopisov. Internet bol vtedy len akési exotické zviera chované v kúte vydavateľské ho sveta – hodili mu za hrsť granúl, prizerali sa, ako skáče na krátkom remeni, ach, aké milé, dnes v noci nás určite nezožerie. Len si pomysli: bola to doba, keď decká z vysokých škôl mohli prísť do New Yorku a platili im za to, že píšu. Netušili sme, že naše povolanie do desiatich rokov zanikne.
Jedenásť rokov som mal prácu a potom som o ňu prišiel. Stalo sa to veľmi rýchlo. Časopisy v celej krajine zanikali, náhle podľahli akejsi infekcii, ktorej zdrojom bola padajúca ekonomika. Spisovatelia (takí ako ja: nádejní románopisci, hĺbaví myslitelia, ľudia, ktorých mozgy nepracujú dosť rýchlo, aby blogovali, linkovali alebo tweetovali, v podstate starí tvrdohlaví chvastúni) skončili. Boli sme niečo ako modistky: vyšli sme z módy. O tri týždne som sa ocitol na dlažbe a aj Amy stratila prácu. (Cítim, ako mi pozerá cez plece, škľabí sa pri myšlienke, koľko času som venoval vlastnej kariére, životnej smole, a jej život som odbavil jedinou vetou. Typické, povedala by. Celý Nick, dodala by. Bol to jej refrén: Celý Nick…A čokoľvek nasledovalo potom, čokoľvek bolo celý Nick, bolo aj zlé.) Dvaja nezamestnaní dospelí ľudia sa celé týždne ponevierali po svojom brooklynskom paláci v ponožkách a pyžame, kašľali na budúcnosť, na stoloch a gaučoch mali porozhadzované neotvorené listy, o desiatej ráno jedli zmrzlinu a poobede si výdatne pospali.
A jedného dňa zazvonil telefón. Volala moja sestra, dvojča. Margo sa vrátila domov pred rokom, keď ju vyhodili z práce v New Yorku – to dievča je vo všetkom o krok predo mnou, ešte aj na smolu má väčšie šťastie. Volala mi zo starého severného Carthage v Missouri, z domu, kde sme vyrástli, a keď som počúval jej hlas, videl som ju desaťročnú, s tmavými vlasmi, v overale s krátkymi nohavicami, ako sedí na móle za domom starých rodičov, zhrbená ani starý vankúš, máča si chudé nohy vo vode a sleduje rieku, čo jej preteká ponad mliečnobiele chodidlá. Už ako dieťa vedela byť absolútne pokojná a sústredená.
Goin hlas sa srdečne vlnil, aj keď mi oznamovala tú mrazivú správu: naša nezdolná matka zomiera. Otec bol už jednou nohou v hrobe – jeho (protivný) rozum, jeho (úbohé) srdce stemneli, keď sa kľukato blížil k veľkej sivosti. Ale zdalo sa, že matka ho predbehne. A o pol roka, alebo o rok, sa to aj stalo. Go zašla za lekárom, robila si podrobné poznámky lajdáckym písmom a zalievali ju slzy, keď sa usilovala rozlúštiť, čo napísala. Dátumy a dávky.
„A čo má byť toto, doriti? Deviatka? Dáva to vôbec nejaký zmysel?“ pýtala sa a ja som ju prerušil. Predo mnou stála úloha, sestra mi ju podávala na dlani ako zrelú slivku. Takmer som sa rozplakal od úľavy.
„Prídem, Go. Vrátime sa domov. Nemala by si všetko robiť sama.“
Neverila mi. Počul som jej dych.
„Myslím to vážne, Go. Prečo by som ti nemohol pomôcť? Nehľadaj za tým nič iné.“
Nasledoval dlhý výdych. „A čo bude s Amy?“
To som si ešte dobre nepremyslel. Jednoducho som si povedal, že zbalím svoju newyorskú ženu s jej newyorskými záujmami a newyorskou pýchou, zoberiem ju od jej newyorských rodičov – opustíme šialený, vzrušujúci, futuristický Manhattan, presadím ju do malého mesta na rieke Mississippi a všetko bude super.
Vtedy som ešte nevedel, že som blázon, smiešny optimista, celý Nick, ak si to myslím. Že to môže viesť k veľkému nešťastiu.
„Amy bude v pohode. Amy…“ Vtedy som mal povedať: „Amy má našu mamu veľmi rada,“ ale to som nemohol, lebo Amy vtedy našu matku takmer nepoznala. Z tých niekoľkých stretnutí boli obidve zmätené. Amy niekoľko dní rozpitvávala ich rozhovory – „A čo myslela tým, že…“ –, akoby bola moja matka príslušníčkou nejakého poľnohospodárskeho kmeňa, ktorá prišla z tundry s náručím surového jačieho mäsa a akýmisi gombíkmi na výmenu a žiadala od Amy niečo, čo nie je na predaj.
Amy sa vôbec nechcela zoznámiť s mojou rodinou, nechcela spoznať moje rodisko, a predsa som si nevedno prečo myslel, že by bolo dobré, keby sme sa tam presťahovali.
Môj ranný dych zohrial vankúš a v duchu som zmenil tému. Ten deň sa nehodil na špekulovanie ani na ľútosť, v ten deň bolo treba konať. Z prízemia som začul zvuk, ktorý sa načas vytratil z nášho domu: Amy pripravovala raňajky. Búchala drevenými dvierkami na kredenci (buch-buch!), rachotila plechovými a sklenými nádobami (cing-kling!), presúvala a triedila kovové hrnce a železné kastróly (šuch-buch!). Rozoznel sa kuchynský orchester, mohutne hrkotal k finále, na dlážke bubnoval plech na pečenie, a keď narazil do steny, znelo to ako činely. Vznikalo niečo pôsobivé, najskôr palacinky, lebo palacinky sú čosi mimoriadne a v ten deň chcela Amy podávať niečo mimoriadne.
Bolo to naše piate výročie.
Bosý som prešiel ku schodom a mlčky načúval. Prsty na nohe sa mi zabárali do plyšového koberca, ktorý pokrýval celú dlážku a ktorý Amy zo zásady neznášala, a uvažoval som, či sa k nej nepridám. Amy bola v kuchyni a nevedela o mojich rozpakoch. Pospevovala si akúsi melancholickú, známu melódiu. Pokúšal som sa zistiť, čo je to – ľudová pieseň? uspávanka? –, a potom som si uvedomil, že je to ústredná melódia zo seriálu M. A. S. H. Samovražda nebolí. Zišiel som dolu.
Chvíľu som postál vo dverách a hľadel na svoju ženu. Maslovožlté vlasy mala stiahnuté gumičkou a chvost sa jej veselo hojdal ako švihadlo. Nervózne si cmúľala popálený konček prsta a spievala. Ona sama skladala texty piesní a ako fušerka nemala v tejto oblasti konkurenciu. Keď sme mali prvé rande, v rádiu hrali pieseň skupiny Genesis: „Jej dotyk je, zdá sa, neviditeľný.“ A Amy si vytvorila vlastný text: „Vezme môj klobúk a vyloží ho na hornú policu.“ Keď som sa jej spýtal, prečo si myslí, že jej text je možno, približne, vzdialene dobrý, odvetila mi, že žena v tej piesni toho muža naozaj miluje, lebo kladie jeho klobúk na hornú policu. Mal som ju vtedy veľmi rád, to dievča, ktoré našlo vysvetlenie na všetko.
Človeka znepokojí, keď si v mysli vyvolá vrúcnu spomienku a pritom ho vnútri preniká chlad.
Amy civela na palacinku, čo škvrčala na panvici, a oblizovala si niečo zo zápästia. Vyzerala triumfálne, ako skutočná manželka. Keby som ju vzal do náručia, voňala by lesnými plodmi a cukrom na polevu.
Keď ma zbadala, ako ju tajne pozorujem v ufúľaných trenírkach, s ranným punkovým účesom, oprela sa o kuchynský pult a pozdravila ma: „Čau, krásavec.“
Do hrdla mi vystúpila žlč a hrôza. Pomyslel som si: Tak dobre.