Nakoniec príde láska
1 / 2
V ten deň, keď bol Duncan u starého otca, sa nekonal nijaký bál. Ani jeden. V Londýne to počas spoločenskej sezóny vyslovene vrelo rozličnými udalosťami, ale ako naschvál sa v ten deň konalo iba soirée, ktoré usporiadala dáma až príliš emancipovaná a vzdelaná, takže sa to tam bude hmýriť politikmi, učencami, básnikmi a intelektuálkami. Program koncertu prezrádzal, že je určený pre hudobných fajnšmekrov, nie pre zúfalcov, ktorí úporne túžia nájsť si manželku. Duncan nešiel ani na jednu z tých akcií a bol nútený stratiť celý jeden deň zo vzácnych pätnástich dní. Včera popoludní zašiel do Jacksonovho boxerského salóna, a až dodatočne si uvedomil, že mohol zájsť do Hyde Parku, kde sa promenádovala celá armáda nádejných neviest. A keď si na to dnes spomenul a chcel sa tam vybrať, zo šedivých mračien vytrvalo lialo, takže stretol iba zopár odhodlaných jazdcov – samých mužov – a koč plný vdov. Pripomínalo mu to sen, v ktorom sa človek usiluje bežať, ale dokáže sa iba plaziť. Dnes sa však konal bál u lady Tindellovej a to bola sľubná udalosť. Podľa jeho matky, ktorá sa tam chystala, u lady Tindellovej bolo vždy plno ľudí, lebo jej podujatia boli preslávené honosnými hostinami. Budú tam všetci a Duncan dúfal, že aj celá armáda vydajachtivých mladých dám, ktoré zúfalo túžia nájsť si manžela ešte pred koncom sezóny. Pri tom pomyslení mu prišlo nevoľno. Nepovedal matke o ultimáte starého otca, hoci ju možno bude musieť zapojiť do hľadania, ak sa mu v najbližších dňoch nepodarí nájsť nevestu. Jeho matka poznala každého. Určite bude vedieť, ktoré dievčatá, ale hlavne ktorí rodičia sú natoľko zúfalí, že prijmú do rodiny aj muža neslávne známeho svojou povesťou. Prišiel neskoro. Možno to nebolo najmúdrejšie vzhľadom na to, že čas bol drahý, ale v podvečer sa ho zrazu zmocnil strach – takmer nevyhnutný dôsledok toho, že musel čakať viac ako dvadsaťštyri hodín, aby sa pustil do hľadania nevesty – a zostal v klube White’s dlho po tom, čo sa navečeral a jeho spoločníci odišli za svojimi povinnosťami. Mnohí z nich sa pobrali práve na tento bál. Mal sa pobrať s nimi a prísť nepozorovane. On však zostal v klube, aby sa potúžil ďalším pohárom portského – a zistil, že na potúženie jeden pohár nestačí. Nedostal pozvánku na bál, ale neobával sa, že ho nepustia – najmä po tých pohároch portského. Koniec koncov je gróf Sheringford. Ak si niekto spomenie na ten veľkolepý škandál spred piatich rokov – určite ho bude zaujímať, čo s ním za ten čas bolo a ako sa bude správať po návrate na spoločenskú scénu. Čo ak sú v meste aj Turnerovci? zišlo mu zrazu na um. Len dúfal, že tam nebudú. Nebolo by nič príjemné stretnúť sa zoči-voči s Randolphom Turnerom, ktorému nasadil parohy. Skutočne ho neposlali preč odo dverí, ale prišiel tak neskoro, že hostitelia už nestáli v rade a nevítali hostí, dokonca tam nebol ani majordómus, ktorý by ohlásil jeho príchod. Cylinder aj plášť zveril do rúk lokajovi, vyšiel hore, vstúpil do sály a poobzeral sa okolo seba. Cítil sa vystavený napospas pohľadom a tak trochu čakal, že časť spoločnosti vedená dámami ho bude chcieť vyhnať do tmy. Nestalo sa to, hoci bezpochyby upútal pozornosť. Po svojej pravej strane počul vzrušený šum. Nevšímal si to. V plesovej sále bolo skutočne veľa hostí. Keby sa všetci rozhodli tancovať, museli by posunúť steny. A keby sa rozhodli vrhnúť naňho, dav by ho rozpučil ako chrobáka. Prišiel medzi dvoma kolami, ale tanečníci sa už pripravovali na ďalšie kolo. Výborne! Aspoň si bude môcť obzrieť nádejné nevesty, pravda, ak sa šumenie po jeho pravici nezmení na zúrivý pokrik, aby zmizol. Trochu ďalej videl zopár známych vrátane Cona Huxtabla, ale nepobral sa za nimi. Dal by sa strhnúť debatou a možno by ho odlákali do kartárskeho salónika. Šiel by veľmi rád... S každou sekundou sa mu nálada zhoršovala. Toto sa nemalo stať. Neplánoval tak skoro loviť manželku – vôbec o tom dovtedy neuvažoval. A rozhodne nemal v úmysle prísť v dohľadnom čase do Londýna. Ako na to? Čo urobí? Bolo tam dosť žien – pekných i škaredých, mladých i starých, rozosmiatych i neveselých – a mal podozrenie, že tú poslednú skupinu tvorili samé čakanky. Väčšina stála na kraji parketu a nikde na dohľad nijaký partner, hoci kolo sa pomaly malo začať. Asi by mal sústrediť pozornosť na ne. Diabolský spôsob hľadania nevesty! Vyberie si najunudenejšiu čakanku a navrhne jej, že jej rozjasní život. Ponúkne jej manželstvo muž, ktorý nechal stáť svoju predchádzajúcu nevestu doslova pred oltárom, utiekol s jej vydatou švagrinou a žil s ňou v hriechu takmer päť rokov. Muž, ktorý sa vôbec netúži ženiť, ale núti ho do toho hrozba chudoby. Muž, ktorý už neverí v romantickú lásku a nikdy si nepotrpel na vernosť. Muž, ktorý má nemanželské dieťa, ale nechce ho ukryť niekde v zastrčenom kúte krajiny. Prižmúrenými očami pozrel na dievča s myšacími vlasmi – ak ho na tú diaľku neklamal zrak, malo plochú hruď, fľakatú pleť a očividne si práve všimlo, že naň upiera pohľad, lebo sa zatvárilo vyplašene, keď ho vtom čosi nečakane vyrušilo. Dostal tvrdý úder do hrude, takmer ho zrazil z nôh – žeby ho predsa len chceli vyhnať zo sály? Zovrel ramená tej strely, aby sa udržal na nohách a nerozpleštil sa na parkete – to by teda bol pozoruhodný návrat na scénu! – a uvedomil si, že je to ľudská strela. Presnejšie, ženská. A to veľmi ženská. Tá žena bola veľmi štedro obdarená prírodou, mala ladné krivky a voňavé tmavé vlasy. A keď zaklonila hlavu, aby sa mu ospravedlnila, ukázala tvár, ktorej krása dokonale dopĺňala ladné telo. Mala veľké oči, alabastrovú pleť a jemne cizelované črty. Od hlavy po päty stelesnená krása! Držal ju pri sebe dlhšie, než bolo nevyhnutné – a oveľa dlhšie, než bolo rozumné na takom verejnom mieste, kde už jeho zjav vyvolal pozornosť. Ale keby som ju pustil priskoro, určite by spadla, hovoril si v duchu. Mala dlhé nohy – cítil ich na svojich nohách. Bola krásna a zvodná – a nejakým šťastným riadením osudu pritlačená na jeho telo. Môže si muž želať viac? Možno trochu súkromia, nahoty a mäkkú posteľ. Jedinou jej negatívnou črtou – aspoň na prvý pohľad – bolo to, že nebola mladá. Pravdepodobne bola rovnako stará ako on – pár rokov hore-dolu. A to je u ženy dosť. Takže je bezpochyby vydatá. Určite si ju niekto uchmatol pred dobrými desiatimi-dvanástimi rokmi. A zrejme má celý kŕdeľ detí. Smola. Ale osud si niekedy rád zažartuje. Nemôže čakať, že jeho hľadanie sa skončí tak ľahko a šťastne. No všimol si, že na ľavej ruke, ktorú mu priložila na hruď, nemá prsteň. Všetky tie myšlienky mu preblesli hlavou v zlomku okamihu. „Dovolíte?“ začervenala sa a vyzerala ešte krajšie, ak to vôbec bolo možné. Zatlačila mu na hruď a túžila sa vyslobodiť zo zovretia. Utiecť od neho. Ale nádej umiera posledná, či nie? „Prečo?“ spýtal sa. „Kam sa tak ponáhľate? Čo keby ste zostali pri mne a zatancovali si so mnou? A potom sa za mňa vydali a žili by sme spolu šťastne na veky vekov.“ Cítil, ako stuhla, a videl jej zarazený výraz. Nato zdvihla obočie a všimol si, že aj to má krásne. Nečudo, že niektorí básnici píšu básne o ženskom obočí. „A musí to byť v tom poradí?“ spýtala sa. Ach! Fascinujúca odpoveď. Protiotázka. Duncan zošpúlil pery. Načisto ho vyviedla z miery. Nezmohol sa na slovo.
4
Margaret sa takmer zasmiala, hoci skôr hystericky než pobavene. Čo to povedal? A čo mu odpovedala? Bože dobrý, veď je to úplne neznámy človek a nevyzerá, že by mal práve dobrú povesť. Pozoruje ich niekto? Čo si asi myslí? Už jej nezvieral ramená, ale stále ju držal. No ľahko by sa mu mohla vyslobodiť a vyjsť z plesovej sály. Namiesto toho naňho pozrela a čakala, čo povie ďalej. Zošpúlil pery a odhodlane na ňu upieral tmavé oči – je možné, že niekto má doslova čierne oči? Zdalo sa, že je sám. Inštinkt Margaret našepkával, že to nie je typ muža, s akým by sa mala rozprávať, najmä ak ich formálne nepredstavili. A pritom tu stála v jeho tesnej blízkosti, ruky položené na jeho hrudi a on jej zvieral obnažené ramená. Stáli tak dlhšie, než sa patrilo pri bežnej kolízii. Už dávno sa mali oddeliť a rozpačito sa navzájom ospravedlňovať. Ach, bože! Keď ju stále nepustil, znova mu zatlačila rukami na hruď a potom ich spustila po bokoch. Cítila mravčenie na chrbte. Určite na ňu hľadí polovica sály. Vrátane jej rodiny. Vrátane Crispina Dewa. A markíza Allinghama. „Obávam sa, že musí,“ odpovedal neznámy na jej otázku. „Ak pôjdem okamžite vybaviť zvláštne povolenie na sobáš a nájsť niekoho, kto vybaví ten obrad, kým sa vrátim, toto kolo sa už dávno skončí a medzičasom si vás uchmatne niekto iný, utečie s vami do Škótska a mne zostane v rukách bezcenný papier. Ak máme tancovať a vziať sa, žiaľ, musíme to urobiť v tomto poradí – hoci mi lichotí, že ste ochotná bez meškania sa zosobášiť.“ Nech je to ktokoľvek, je dosť opovážlivý. Margaret sa nemala zasmiať – mali ju uraziť jeho absurdné, i keď duchaplné slová. Ale ona sa zasmiala. On nie. Uprene na ňu hľadel a konečne spustil ruky. „Teraz si so mnou zatancujte,“ požiadal ju, „a sľubujem, že zajtra ráno vybavím zvláštne povolenie. Dávam vám svoje slovo.“ Bol to dosť zvláštny vtip. Ale jemu sa nezdal zábavný. Margaret sa mierne zachvela, no úsmev sa jej nestratil z tváre. Mala by od neho čím skôr utekať, čo jej budú nohy stačiť, a do konca večera by sa od neho mala držať čo najďalej. Jej slová boli veľmi indiskrétne. Musí to byť v tom poradí? Skutočne tú vetu vyslovila nahlas? Žiaľ, jeho odpoveď prezrádzala, že áno. Kto je to, doparoma? Do dnešného večera ho ani raz nevidela. Tým si bola istá. Ale neutiekla od neho. „Ďakujem, pane,“ povedala namiesto toho. „Rada si s vami zatancujem.“ To bude určite lepšie než utiecť len preto, lebo markíz Allingham, ktorého ruku tri razy odmietla, sa rozhodol zasnúbiť s inou. A preto, lebo Crispin je na bále a ona mu povedala, že je zasnúbená. Neznámy sa jej uklonil a nastavil jej rameno, aby sa pripojili k ostatným tanečníkom. Margaret prekvapilo, že kolo sa ešte nezačalo. Tá kolízia a bizarný krátky rozhovor – ozaj krátky – nemohli trvať dlhšie ako dve minúty. Všimla si, že jeho rameno je veľmi pevné. A ako vedľa neho kráčala, uvedomovala si, že sa nemýlila, pokiaľ išlo o jeho fyzickú stavbu. Čierny frak mu sedel na statnom tele ako druhá koža. Dlhé nohy sa zdali rovnako svalnaté. Bol o dobrých desať centimetrov vyšší ako ona, hoci bola vysoká. A k tomu všetkému tá tmavá, drsná, takmer škaredá tvár. Zišlo jej na um, že by mohol byť desivým protivníkom. „Práve som si uvedomil,“ povedal neznámy, „že ak mám zajtra vybaviť zvláštne povolenie na sobáš, asi by som mal poznať meno nevesty. A miesto bydliska. Bolo by dosť mrzuté, keby som vstal v nekresťansky skorú hodinu, a moju žiadosť by zamietli len preto, lebo by som nepoznal meno svojej nastávajúcej či jej bydlisko.“ Absurdný chlap! Ďalej žartuje, hoci na tvári nemá ani náznak úsmevu. „To by bolo naozaj mrzuté,“ súhlasila. V tej chvíli kapela spustila rezkú vidiecku nôtu a oni chvíľu hopsali vedľa seba, potom urobili pár krokov s dvojicou po pravej strane, nato sa znova vrátili k sebe, ale nemali príležitosť na súkromný rozhovor. Toto je skutočne nevhodné, pomyslela si Margaret. Ako jej pred chvíľou pripomenul, nepozná ju a ona nepozná jeho. A predsa spolu tancujú. Ako to vysvetlí Vanesse či Katherine? Alebo Stephenovi? Vždy tak prísne dodržiavala pravidlá! Uvedomila si však, že teraz jej na pravidlách nezáleží. Takmer si to vychutnávala. Markízovo oznámenie – a jeho domnienka, že o tom už vie – ju načisto vyviedlo z miery. A keď ešte k tomu uvidela Crispina, bolo jej mizerne. Ale aj tak teraz veselo tancuje a usmieva sa. Vtipkovanie tohto neznámeho sa jej napokon celkom páči. Koľko dám sa môže pochváliť tým, že sa stretli s úplne cudzím mužom, ten ich vyzval do tanca a jedným dychom požiadal o ruku? Usmiala sa ešte pobavenejšie. „Boli by ste taká láskavá,“ prehovoril neznámy, keď znova tancovali vedľa seba, „a prezradili by ste mi meno nádejnej nevesty?“ Bola v pokušení nepovedať mu ho. Ale to by nemalo zmysel. Veľmi ľahko si ho môže zistiť sám, keď dotancujú. „Volám sa Margaret Huxtablová,“ povedala, „a som sestra grófa Mertona.“ „Ach, to je skvelé,“ zvolal. „Je dôležité, aby sa muž oženil s niekým, kto má bezchybný rodokmeň... teda, je to dôležité aspoň pre rodinu.“ „To je pravda, pane,“ súhlasila. „A vy ste...?“ Musela čakať niekoľko minút, kým ich tanečné figúry znova zviedli dokopy. „Volám sa Duncan Pennethorne, gróf Sheringford,“ povedal bez úvodu, len čo bola nablízku. „Ale musím vás upozorniť, že je to len čestný titul, a hoci to znie dobre, nemá skutočnú hodnotu – je to však prísľub toho, že časom pribudne aj reálnejší a vznešenejší titul, ak jeho nositeľ zomrie skôr než ja. Ale hoci môj starý otec má už osemdesiatku na krku – alebo aspoň bude mať o dva týždne – a je odo mňa o päťdesiat rokov starší, stále sa nezberá na odchod.“ Poskytol jej oveľa viac informácií, než od neho žiadala, ale prekvapilo ju, že sa s ním ešte nestretla. A predsa... gróf Sheringford. Čosi sa jej vynáralo v pamäti, no iba nejasne. Asi to nie je nič príjemné. Súviselo to s akýmsi škandálom. „A kam si po vás zajtra môžem prísť, slečna Huxtablová, keď budem mať povolenie v ruke?“ Znova zaváhala. Ale aj jej bydlisko by vypátral veľmi ľahko. „Bývam v dome Mertonovcov na Berkeley Square.“ To vtipkovanie trvalo už dosť dlho. Rozhodla sa, že len čo sa tanec skončí, musí sa od grófa Sheringforda vzdialiť čo najďalej. Nemienila ho povzbudzovať, aby pokračoval v takom familiárnom správaní. Musí sa naňho diskrétne popýtať. Čosi sa jej marilo... Všimla si, že Crispin sa rozpráva s Vanessou a Elliottom. Stále sa jej zdalo neskutočné, že ho zrazu vidí po toľkých nešťastných rokoch. Nečakala, že ho ešte niekedy stretne. Predpokladala, že po vojne sa usadí v Španielsku s manželkou. Alebo v Rundle Parku. „Slečna Huxtablová, prezraďte mi, prečo ste v takej panike utekali z plesovej sály?“ spýtal sa jej zrazu gróf Sheringford. Vyslovene nevhodná otázka! Vari nevie, čo sa sluší a patrí? „Neutekala som,“ ohradila sa, „a už vôbec nie v panike.“ „Dve klamstvá v jednej vete.“ Povýšene pozrela naňho. „Ste impertinentný, mylord,“ vyhlásila. „Ja viem,“ prikývol. „Ale prečo by som strácal čas únavnými zdvorilosťami? Stál za tú paniku?“ Otvorila ústa, že ho stroho odbije. Vzápätí ich však zatvorila a len pokrútila hlavou. „To malo byť nie?“ spýtal sa. „Alebo ste naznačovali, že som nemožný?“ „To druhé,“ odvetila stručne, prv ako sa znova oddelili. Krátko na to kapela dohrala skladbu a chystala sa spustiť ďalšiu. Ale zdalo sa, že gróf Sheringford má dosť. Bez opýtania ju chytil za ruku, položil si ju na svoje rameno a viedol ju do malého polkruhového výklenku pri dverách, k dočasne uvoľnenej pohovke. „Naozaj je nemožné,“ pokračoval, keď sa Margaret váhavo usadila a on si prisadol k nej, „viesť rozhovor počas tanca. Podľa mňa je tanec tá najsmiešnejšia spoločenská aktivita, akú poznám.“ „Ja tancujem veľmi rada,“ namietla. „A tanec nie je určený na rozhovory. Na to sú vyhradené iné miesta a príležitosti.“ „Čo urobil,“ nedal sa odbiť, „že sa vás zmocnila taká panika?“ „Nepriznala som, že sa také čosi naozaj stalo a že existuje taký džentlmen.“ Zdvihla vejár, roztvorila ho a začala si ovievať rozhorúčenú tvár. Chvíľu ju pozoroval. Sedel trochu bokom, lakeť si opieral o operadlo kúsok od jej pleca. Na krku cítila horúčosť vyžarujúcu z jeho ramena. „Pravdaže sa stalo. Pravdaže existuje,“ vyhlásil sebaisto. „Keby ste utekali preto, lebo vám praskol šev na šatách, už by sa to bolo prejavilo, keď ste sa so mnou zrazili.“ Mala by som vstať a odísť, pomyslela si Margaret. Nikto mi v tom predsa nemôže brániť, alebo áno? Jeho otázky jej však pripomenuli paniku, ktorá sa jej len nedávno zmocnila. Stále akosi nedokázala stráviť, že sa nevydá za markíza Allinghama. Lord Sheringford jej bol úplne cudzí. Ale niekedy sa ľahšie zhovára s cudzími ľuďmi ako s blízkymi. Pochybovala, že si niekedy vyleje srdce pred Stephenom alebo sestrami. Nikdy ich nezaťažovala svojimi starosťami. Vždy dusila city v sebe – aspoň tie negatívne. Vždy bola najstaršia sestra, náhrada rodičov. Vždy musela byť tá silná, na ktorú sa všetci môžu spoľahnúť. Rozprávať sa s neznámymi ľuďmi bolo nebezpečné. No tento večer sa od začiatku vyvíjal čudne, bizarne, a Margaret akosi pozabudla na opatrnosť. „Včera som povedala istému známemu, že som zasnúbená,“ vysvetľovala. „Predpokladala som, že dnes sa zasnúbim. Ale pred chvíľou som sa dozvedela, že džentlmen, ktorý ma – podľa mňa – mal požiadať o ruku, je už zasnúbený s inou, a ten prvý džentlmen prišiel na tento bál a očakáva, že sa zoznámi s mojím snúbencom. Ale tuším je to akési zmätené, však?“ „Ja tomu napočudovanie rozumiem,“ ubezpečil ju. „Džentlmen, ktorému ste povedali o svojom zasnúbení, vám predtým ublížil?“ Ohromene naňho pozrela. Ako to mohol vedieť? „Prečo sa pýtate?“ Zaboril jej pohľad do očí, akoby dokázal odhaliť všetky jej tajomstvá. „Prečo inak by ste mu povedali predčasne čosi také vážne?“ pokrčil plecami. „Chceli ste sa mu pochváliť. A prečo by ste to robili, ak nie preto, aby ste mu ukázali dlhý nos. A prečo by ste mu inak chceli ukázať dlhý nos, ak nie preto, lebo vám v minulosti ublížil? Čo vám urobil?“ „Odišiel do vojny,“ priznala, „ja som zostala doma a po otcovej smrti som vychovávala svoje sestry a brata. Ale prv ako odišiel, dohodli sme sa, že sa neskôr vezmeme, keď to bude možné. Počas tých dlhých pochmúrnych rokov mi to bolo jedinou útechou. Potom som sa od jeho matky dozvedela, že sa v Španielsku oženil.“ „Ach, tento vzor vernosti je jeden z tých fešáčikov v červenej uniforme, čo tak očarúvajú dámy, však?“ „Áno,“ prikývla. „A čo muž, s ktorým ste sa mali zasnúbiť?“ zaujímal sa. „Aj on sa k vám zachoval nečestne?“ „Nemôžem ho s čistým svedomím obviniť z nečestnosti,“ odvetila. „Za posledných päť rokov ma tri razy požiadal o ruku. Tri razy som odmietla, ale zostali sme priateľmi a na konci sezóny sme si povedali, že sa tešíme na stretnutie na začiatku novej sezóny. Ale ja som prišla do mesta len nedávno a nevidela som oznámenie v novinách ani som o tom od nikoho nepočula. Dnes večer som sem prišla v očakávaní, že... No nič to.“ Začala z toho byť nesvoja a cítila sa trochu smiešne. Hoci pôvodne mu chcela len veľmi stručne vysvetliť svoje rozpaky, zrazu zistila, že mu podrobne opísala svoje ponižujúce položenie. „V oboch prípadoch ste čakali pridlho,“ vyhlásil. „Malo by vám to byť poučením.“ Začala si ráznejšie ovievať líca. Zaslúži si tie drsné slová. Ale takí sú muži – vždy chytia stranu iným mužom. Podľa neho to musí byť jej vina, že stratila Crispina aj markíza Allinghama. A myslel si to oprávnene. Nemala by o nich hovoriť tak pohŕdavo. Ani jeden z tých mužov ju neopustil. Nútila ich čakať pridlho. Bolo dosť ponižujúce vidieť sa očami muža. „A vie ten očarujúci dôstojník meno džentlmena, s ktorým ste sa dnes večer mali zasnúbiť?“ „Ach nie,“ pokrútila hlavou. „Taká indiskrétna som nebola. Vďakabohu.“ Človek musí byť vďačný aj za maličkosti. To by bolo naozaj hrozné, keby... „Tak potom poznám veľmi jednoduché riešenie všetkých vašich žiaľov,“ vyhlásil gróf. „Môžete ma svojmu dôstojníkovi predstaviť ako svojho snúbenca a zároveň dať najavo tomu druhému džentlmenovi, že nečakáte na jeho žiadosť o ruku.“ Bože dobrý, tento chlap je neuveriteľný. Ale keď naňho pozrela, stále mu nevidela v očiach náznak pobavenia. „A čo urobíte zajtra,“ spýtala sa, „keď za vami príde môj brat a švagrovia a budú sa domáhať vysvetlenia, aké máte so mnou úmysly? A čo urobím, keď sa zajtra alebo pozajtra stretnem s Crispinom? Poviem mu, že som si to rozmyslela?“ Len mykol plecom. „Ubezpečím vašich ustarostených príbuzných, že mám počestné úmysly,“ povedal. „A môžete ďalej ukazovať svojmu dôstojníkovi dlhý nos.“ „Ďakujem za galantnú ponuku,“ zasmiala sa a rozmýšľala, ako by ten chudák reagoval, keby ho vzala za slovo. „A ďakujem, že ste mi počas tohto kola robili spoločnosť. Bolo to naozaj zábavné. Ale už musím ísť a...“ Nedal jej dopovedať. Ruku jej položil na plece a naklonil sa k nej bližšie. „Práve sa blíži jedna červená uniforma,“ oznámil, „a spolu s ňou statný červenovlasý dôstojník. Bezpochyby váš bývalý milý.“ Neobrátila hlavu, len privrela oči. „Mali by ste urobiť, ako som vám radil,“ povedal lord Sheringford, „a predstaviť ma ako svojho snúbenca. Určite to bude pre vás príjemnejšie než priznať ponižujúcu pravdu.“ „Ale vy nie ste...“ „Môžem byť,“ skočil jej do reči, „ak chcete a ste pripravená vydať sa za mňa v priebehu najbližších štrnástich dní. Ale podrobnosti môžeme prebrať neskôr.“ To myslí vážne? Hádam len nie. Zdalo sa jej to bizarné. Ale nemala príležitosť klásť otázky. Nestihla si to premyslieť. Ani sekundu. Pozrel za ňu, zdvihol obočie a zatváril sa ako muž, ktorý nie je nadšený, že ho vyrušujú v dôvernom rozhovore. Bol to veľmi chladný, povýšenecký pohľad. Margaret obrátila hlavu. „Crispin,“ zašepkala. „Meg.“ Uklonil sa jej. „Dúfam, že nevyrušujem pri vážnom rozhovore.“ „Vôbec nie.“ Srdce jej búšilo tak hlasno, že prehlušilo aj hudbu a ruch v sále. „Mylord, dovoľte, aby som vám predstavila majora Dewa. Crispin, smiem ti predstaviť grófa Sheringforda?“ Crispin sa znova uklonil a lord Sheringford si ho prezrel so zdvihnutým obočím. „A toto je ten major Dew,“ spýtal sa, „s ktorým ste sa kedysi poznali, Maggie?“ Maggie? Bože dobrý, Margaret sa na chvíľu zatmilo pred očami. Ale zároveň musela potláčať nutkanie vybuchnúť do smiechu. Tuším je znova na pokraji hystérie. „Boli sme susedia,“ odvetila. „Vyrástli sme spolu.“ „Aha, áno,“ povedal lord Sheringford. „Už mi je to jasné. Vedel som, že to meno som už počul. Teší ma, major. Ale dúfam, že ste neprišli Maggie vyzvať do tanca. Rád by som ju ešte trochu vykrútil a toto kolo sa ešte neskončilo.“ „Meg?“ Crispin ignoroval grófa, nozdry sa mu mierne zachveli. „Si pripravená dať sa odviesť k svojej rodine? Ak dovolíš, neskôr ťa prídem vyzvať do tanca.“ Niekedy sú v živote človeka chvíle, keď sa môže zmeniť od základov. A väčšinou prichádzajú bez varovania a človek ani nemá čas zvážiť reakciu a nechať si to uležať v hlave. Musí sa rozhodnúť v zlomku sekundy a od toho rozhodnutia veľa závisí. Možno všetko. Toto bola presne taká chvíľa a Margaret si to bolestne uvedomovala, keď zatvárala vejár. Môže vstať a odísť s Crispinom, alebo môže zostať a povedať Crispinovi pravdu, alebo môže zostať a urobiť, ako navrhol gróf – a zajtra bude znášať dôsledky. Margaret nikdy nekonala unáhlene, ani keď sa musela rozhodnúť sa rýchlo. Ale toto bolo čosi celkom iné. „Ďakujem, Crispin,“ odvetila. „Rada si s tebou neskôr zatancujem. Zatiaľ však zostanem s lordom Sheringfordom. Myslím, že o chvíľu si po mňa príde markíz Allingham, lebo som mu sľúbila ďalší tanec.“ Zhlboka sa nadýchla a rozhodnutie bolo spečatené. „Lord Sheringford je mojím snúbencom.“ V sále akoby zrazu bolo neprirodzene horúco a dusno. Bála sa, že sa jej trasú ruky, a tak radšej neotvorila vejár. Crispin s bezvýraznou tvárou pozrel z Margaret na grófa – zdalo sa jej, že toho muža pozná, alebo aspoň niečo o ňom vie a vôbec sa mu to nepáči. Ponúkol sa, že ju odvedie k jej rodine s dôrazom na poslednom slove. „Tvoj snúbenec, Meg?“ zatiahol. „Ale Nessie ani vojvoda Moreland o tom nevedia.“ Pred chvíľou sa s nimi rozprával. Všetci ju videli s grófom Sheringfordom. Možno sa Crispin dobrovoľne ponúkol, že ju vytrhne z jeho pazúrov a odvedie ju do bezpečia. Čo všetci vedia o grófovi, čo ona nevie? Musí to byť niečo nepekné. „Už včera som ti povedala, Crispin, že zásnuby sme ešte nezverejnili,“ odvetila. „Ale čoskoro to urobíme,“ dodal gróf a zovrel jej plece. „Rozhodli sme sa zosobášiť v priebehu najbližších dvoch týždňov. Ak muž nájde partnerku, s ktorou túži stráviť zvyšok života, prečo by čakal? Veľa nádejných zväzkov sa skončí rozchodom, lebo dvojica – alebo aspoň jeden jej člen – čakala pridlho.“ Margaret prebleslo hlavou, že to možno naozaj myslí vážne. Ale to je nemysliteľné! Veď sa len pred chvíľou zoznámili. Určite sa s ňou nechce zosobášiť v priebehu najbližších dvoch týždňov. Sama ani nevie, kto vlastne je tento gróf Sheringford. Vie iba to, že je nádejným dedičom markíza Claverbrooka. Cítila, ako jej gróf prešiel hánkami po líci, a pozrela naňho. Teraz videla, že oči má tmavohnedé, takmer čierne. Vari je to pre tú farbu, že má pocit, akoby jej videl do hĺbky duše? „Tak potom blahoželám,“ Crispin sa znova uklonil. „Neskôr ťa prídem vyzvať do tanca, Meg.“ „Už sa na to teším,“ odvetila. Obrátil sa, na grófa pritom ani nepozrel, a meravo odkráčal. „Nepotešil sa,“ poznamenal gróf. „Tá jeho španielska manželka ešte žije?“ „Nie,“ Margaret pokrútila hlavou, „je vdovec.“ „Tak teda zrejme dúfal, že vo vás roznieti starú iskru,“ nadhodil gróf. „Urobili ste veľmi múdro. V tej uniforme vyzerá naozaj dobre, ale má slabošskú bradu.“ „Nemá!“ bránila ho Margaret. „Veru má,“ trval na svojom gróf. „Ak ho ešte vždy ľúbite, Maggie, mali by ste si dať pozor a nedať sa k nemu znova zlákať. Márnili by ste čas so slabochom.“ „Už ho neľúbim,“ vyhlásila rozhodne. „Už dávno ma svojimi činmi presvedčil, že nemá charakter. Ale nespomínam si, že by som vám dovolila, aby ste ma oslovovali krstným menom, mylord. Najmä skrátenou podobou, akú nikto nikdy predtým nepoužil.“ „Nové meno na začiatku nového života,“ vyhlásil. „Pre mňa navždy budete Maggie. A kto je ten muž, s ktorým ste sa dnes mali zasnúbiť?“ „Markíz Allingham,“ povedala a zamračila sa. To si mohla nechať pre seba. „Allingham?“ zdvihol obočie. „Váš nasledujúci tanečný partner? To je zaujímavé. Ale znova sa vám podarilo šťastne utiecť. Ak je ešte vždy taký, ako si ho pamätám, je to nudný patrón.“ „Nie je nudný,“ bránila ho. „Je šarmantný, prívetivý a veľmi uhladený.“ „Veď vravím – nudný patrón,“ vyhlásil. „So mnou vám bude oveľa lepšie.“ Uprene sa naňho zahľadela a on rovnako uprene hľadel na ňu. Bože dobrý, on to myslí vážne! Znova sa jej zatmilo pred očami. Ale teraz nebola vhodná chvíľa, aby omdlela. Vzala do ruky vejár, roztvorila ho a znova sa začala ovievať. Pritom dýchala dusný vzduch presýtený vôňou parfumov. „Prečo?“ spýtala sa. „Aj keď sa vám podarilo stretnúť neznámu ženu a na prvý pohľad vám bolo jasné, že je to dáma, s ktorou sa túžite oženiť, prečo sa s ňou musíte oženiť do dvoch týždňov?“ Prvý raz sa mu pery mierne zvlnili, čo sa dalo označiť za pokus o úsmev. „Ak sa neožením do dvoch týždňov,“ vysvetľoval, „zostanem na mizine, kým sa môj starý otec nepoberie na druhý svet, čo možno bude o nejakých dvadsať alebo aj tridsať rokov. Je zdravý ako buk, má iba reumu. O dva týždne dovŕši osemdesiatku a včera si ma predvolal a dal mi ultimátum – buď sa ožením pred jeho narodeninami, alebo mi zatrhne rentu a výnosy z majetku, na ktorom som vyrástol a z ktorého majú dedičia tradične príjem. Vychovávali ma ako urodzeného muža, ktorého čaká veľké bohatstvo, a nikdy som nepredpokladal, že si budem musieť hľadať zamestnanie. Predpokladám, že by zo mňa nebol veľmi zručný baník, aj keby som to skúsil v tom fachu. Chápete, musím sa oženiť. A to neuveriteľne rýchlo. Dovolím si podotknúť, že môj starý otec to považuje za nemožné. Ak sa do dvoch týždňov neožením, plánuje na svoje narodeniny previesť Woodbine Park na môjho bratanca, ďalšieho dediča v poradí.“ Margaret sa nezmohla na slovo. On to myslí vážne! „A čo ste urobili,“ spýtala sa, „že ste si vyslúžili taký hnev? Ten trest sa mi zdá priveľmi krutý, ak ste sa dopustili iba tej chyby, že ste otáľali pri výbere nevesty.“ „Pred piatimi rokmi som si vybral nevestu,“ priznal sa, „a bol som so svojím výberom spokojný. Bol som do nej po uši zaľúbený. Ale deň pred svadbou som utiekol s manželkou jej brata a žil som s ňou v hriechu – lebo jej manžel sa s ňou nechcel rozviesť – až do jej smrti. Zomrela pred štyrmi mesiacmi.“ Margaret naňho fascinovane hľadela. Aha, áno! To je ono! Pred piatimi rokmi. Stalo sa to tesne predtým, ako prvý raz prišla do Londýna so Stephenom a svojimi sestrami. Vtedy im bolo všetko nové, nielen Stephenov titul, ale aj život smotánky. A o tom škandále sa všade hovorilo. Vtedy si myslela, že gróf Sheringford musí byť stelesnený diabol. A toto je on?