Jej muž sa k nej dobýja, búcha na dvere, ona sedí ako prikovaná na stoličke a nevládze mu otvoriť. Tak veľmi mu chce otvoriť, ale nemôže sa ani pohnúť. Aj porozprávať sa s ním chce. Otvorene. Musí sa s ním konečne porozprávať. O všetkom. Lebo úplne všetko vo svojom živote urobila zle. Aj to, že sa upútala iba naňho. Sedela bez pohybu a pozerala na ruky položené v lone. Chveli sa. Celá sa chvela. Otriasal ňou silný kŕč, mala pocit, že z jej tela chce vyskočiť celkom nové, iné, neutrápené a neotlčené telo bez utŕžených a nemiznúcich modrín. „Keby si vedel, Lukáš, ako ťa milujem. Tak veľmi, že sa mi chce zomrieť. Ale prečo mi je bez teba lepšie ako s tebou? Prečo cítim v tvojej prítomnosti neznesiteľnú bolesť?“ pýtala sa potichu sama seba. Nechcela, aby ju počul. Keď na ňu konečne prestal vykrikovať, uľavilo sa jej. Odišiel a znovu zostala sama.