Hlbokomorské rozprávky
1 / 8
V tichej temnote sa zrazu objavila maličká biela, jasne žiariaca bodka. Bodka sa zväčšovala, svetlo sa približovalo.
- Vidíš to čo ja? – spýtal sa Rado.
- Nič nevidím, spím, – povedala Biba a prevrátila sa na druhý bok.
- Čo to len môže byť? Má čudnú farbu.
- Hmm, veru, - povedala Biba, ale z miesta sa nepohla, nevládala, všetko ju bolelo. Tá tancovačka bola asi presa len skutočná.
- Nemali by sme zmiznúť?
- Heš už Rado, nechaj ma! More je plné čudných vecí.
Biba zavrela oči a zhasla. Had s obavami sledoval, ako sa svetlo približuje, zväčšuje sa. Čo to len môže byť?, uvažoval mlčky. Čo za živočícha má také biele svetlo, žiariace ostro a neprerušovane? Svetlá živočíchov sú mihotavé, pulzujú. A ktorý živý tvor tak jemne vrní a bzučí? Čím väčšie je svetlo, tým hlasnejšie bzučí. Vrrrn, Vrrrrrn, Vrrrrrrrn.
- Biba, približuje sa to, zobuď sa Biba! – šepká Rado, strach ho napĺňa. Všade naokolo je čierno-čierna tma, vodné prúdy ustali, všetky hlbokomorské živočíchy niekam zaliezli. Voda akoby ochladla a oťažela. Len záhadný tvor sa približuje a vrní čoraz hlasnejšie. VRRRRN, VRRRRRRRN, VRRRRRRNNNNNN, VRRRRRNNN.
- Biba, Bibuška, už sa zobuď, – štuchá Rado koncom chvosta do Biby – je to už celkom blízko, bojím sa!
- Psst, buď už ticho, Rado a zavri oči, – nedá sa vyrušovať Biba.
Rado nevie, čo robiť, od strachu sa už celý trasie, svetlo je tak blízko, že osvetľuje aj jeho, aj rybu Bibu, cíti to svetlo na koži a má pocit, že sa jeho vlastný lampášik na konci chvosta sám proti jeho vôli rozsvecuje. Mali by sme niekde zaliezť, premýšľa, no nedokáže sa pohnúť, cudzie svetlo ho úplne priklincovalo ku dnu, strach ho ochromil.
V tej chvíli zrazu biele svetlo zhaslo. Vrnenie ustalo a dno hlbokomorskej priekopy opäť zaliala tma a ticho. Čudná tma a ešte čudnejšie ticho.
-
Biba – zašepkal had trasľavým hlasom – Biba, je to tu, stále je to tu, cítim to, no neviem kde, Biba, mali by sme zmiznúť.
-
Rado, žiadna panika, ja tu nič nevidím – vraví pokojne Biba, oči má privreté, plutvy ochabnuté.
-
Je to tu, vravím ti Biba, stále to tu je a nie je to živočích, cítim to! – stojí si za svojím Rado.
-
Trepeš, Rado! Veď ma už nechaj, som celá ubolená. Chrrrrr.
-
Uáááá! - zreve Rado, keď sa svetlo opäť nečakane rozsvieti, no nie niekde v diaľke, ale priamo pred nimi, na dĺžku troch plutiev od ich papuliek – teda celkom blízko, tak blízko, že ich svetlo celkom oslepí. Biba už svetlo vidí aj cez privreté viečka, nedá sa nič robiť, musí sa prebudiť, či chce, či nechce. Vrnenie je také silné, že rozochvelo celú dunu, duna sa začína preskupovať a zosypávať. Celé morské dno sa chveje. - Uááááá!! - kričí aj ryba Biba, ale nedokáže sa pohnúť. Svetlo im svieti priamo do očí, zem sa trasie, veľký tvor k nim načahuje akési chápadlá, akési hrozné duté rúry, tykadlá a klepetá.
-
Čo to... čo to je, Biba? – kričí Rado a snaží sa ovinúť okolo Biby. Obaja vidia jediné obrovské okrúhle oko, väčšie ako najväčšia medúza, akú kedy stretli, a v tom oku sa niečo hýbe, nejaký ďalší živočích. Pozerá to na nich, oslepuje ich to a oni sa nevládzu pohnúť. Biba si chce zakryť oči plutvami, ale má ich príliš krátke, a tak sa otočí chrbtom. Rado vidí, že sa z tej veci vysúva rameno, na konci ramena ihla, ostrý hrot, chce to doňho pichnúť, chce to pichnúť do Biby. Zrazu začuje cvaknutie a sykot, vidí ako z dna mizne piesok, vidí približujúcu sa dutú rúru, ktorá ten piesok do seba vťahuje, cíti, ako to chce vtiahnuť aj ich dvoch, obrovský vysávač, živočích, čo nasáva a filtruje piesok. Obluda obrovských rozmerov, strašnejšia ako najstrašnejší morský čert.