Zrazu klope ktosi na dvere
1 / 7
„Nekydaj na nás realitu ako smetiarske auto. Zapoj fantáziu, človeče, vymýšľaj si, val to na nás, zájdi tak ďaleko ako sa len dá.“ Takto, so zbraňou v ruke, hecuje istého nemenovaného spisovateľa okupant v jeho obývačke kdesi na okraji Tel Avivu. Muž mieri na muža zbraňou a pýta si neošúchaný príbeh... Dostane ho? A kto koho? Izraelského spisovateľa Edgara Kereta, majstra šokujúcich minipríbehov, ktorého poviedková tvorba na Slovensku vycháza vôbec po prvý raz (v českom jazyku vyšla kniha Létající Santinni), jedni prirovnávajú k Tarantinovi, iní k Woody Allenovi, či dokonca ku Kafkovi a Singerovi. Keret je však Keret. Vtipný, surreálny, absurdný. Jeho postavy sa zjavujú náhle ako spotení samovražední atentátnici v dlhých kabátoch na prahu kaviarní a zvraty v príbehoch sú podobne zvláštne a nevyspytateľné. Ketet čitateľa hodí rovno do horúceho kotla, kde sa miesi všetko: Láska, zlomenina, pôžička, hypotéka, smrť... Jeho doménou sú poviedkové miniatúry priam kúzelníckeho strihu. Ľahkými, nepostrehnuteľnými trikmi Keret upúta čitateľa a zhypnotizuje ho ako dieťa. Píše o zipsoch, ktoré nosíme v ústach a keď ich otvoríme, dejú sa veci – z mierumilovného Cikyho sa stáva nebezpečný Jurgen, píše o ľahkej schizofrénii v každom z nás štýlom vtipnej nedeľnej rodinnej historky - „Na svete je nekonečné množstvo paralelných vesmírov. V jednom z nich práve teraz udržujem sexuálny pomer s koňom, v inom som vyhral v lotérii veľkú cenu“, Keret píše o dvoch pároch identických dvojčat, ktoré sa navzájom do seba zamilujú, píše o identifikácii mŕtvoly manželky na základe jej chodidla, píše o počasí, ktoré sa dá kúpiť... O šialenstve v nás i vonku. A to všetko s ľahkosťou anekdoty. Keret píše tak, že sa bavíme. Doslova zabávame. Postavy sa obludne vynárajú z tých najbežnejších situácií a sami sa nám predstavujú vlastným, neopakovateľným štýlom. Maximilián, profesionálny vrah a vegetarián si adoptuje chlapca v Darfúre a píše si s ním dlhočizné listy... Poisťovací agent a otec rodiny predáva životné poistky na príklade vlastného nešťastia: „Pozri sa na mňa“, uzaviera Ošri svoj príbeh, pričom ukazuje na svoju nehybnú pravú ruku, „pozri, sedím tu s tebou v kaviarni a potím krv, aby som ti predal poistku. Keby som odložil bokom len tridsať šekelov mesačne... Tridsať šekelov, čo to je?“ Na poviedkach Edgara Kereta je fantastické to, že môžeme naozaj stretnúť kohokoľvek a kdekoľvek. Živého či mŕtveho. Na zemi či v pekle. Chcete vedieť ako vyzerá peklo vraha malých detí a či je tam tráva zelená? Budete prekvapení, že je. Alebo chcete vedieť čo si myslí sám „postihnutý Pánboh“ v predstavách jedného čierneho muža? Tak napríklad toto: „Čo si myslíš?“ povedal nešťastne strieborný boh žltému kňazovi, „myslíš si, že som vás stvoril takých, pretože som mal na výber? Že som nejaký úchylák, sadista alebo sviňa, čo si všetko to utrpenie užíva? Stvoril som vás takých, lebo inak som to nevedel. To je to najlepšie, čo zmôžem.“