Dievčatko z veže
1 / 2
Jana Bodnárová: Dievčatko z veže
Niekedy sa stáva, že človeku krúžia myšlienky okolo jediného bodu. Ustavične a vytrvalo, ako napríklad krúži osa okolo fľaše s medom alebo ovocným sirupom. Práve to sa stalo dnes, keď je vonku chladný decembrový deň, dievčatku Ajke.
–Vraj každý z nás má kdesi na svete svojho dvojníka, – vraví si Ajka a chodí pritom vo svojej izbe na špičkách, možno aby neodplašila tú predstavu.
– Ak je to pravda, tak potom ani ja nie som sama, hoci nemám sestry ani bratov. A ako poznám svoju mamu, už ani žiadnych nebudem mať! – nafúkne líca Ajka.
Jej mama totiž hovorieva, že kto má doma jedno také dievčatko akým je Ajka, to je skoro akoby mal doma päť detí. No a päť detí je už asi pekná kôpka! Ajka si začala obzerať tváričku v zrkadielku lemovanom modrastými sklenenými ružičkami, ktoré jej mama priniesla v lete z Benátok a vraví si:
– Moja dvojníčka vyzerá teda práve tak ako moja tvár v zrkadielku? To je škoda, že dvojníčka nemôže byť staršia! Staršie dievčatá sú fajn!
Ajkin odraz v zrkadielku, ktorému sa prihovára, vyzerá takto: v úzkej tvári svietia šikmé, čierno fialové oči ako vlákna žiaroviek. Za perami, ktoré sa Ajke zdajú hrubé, a preto ich často vťahuje medzi seba, čo zasa zlostí jej mamu, a vtedy hovorieva Ajke, že vyzerá ako plešivá speváčka bez protézy, sa belejú ostré zuby. Okolo tváre visia dievčatku rovné, čierne vlasy s ofinkou, zastrihnuté ako vlasy japonskej školáčky. Ajka začne uvažovať o tom, v ktorej krajine asi žije jej dvojníčka, či má bohatých alebo chudobných rodičov, či sa tiež práve v túto chvíľu pozerá do zrkadla a či aj ju čosi záhadné pichá v srdci, ako teraz Ajku? Možno i tá dvojníčka žije sama, len s mamou, ako Ajka. Možno aj jej mama je architektka, ktorá vie nakresliť krásny obchod s perzskými kobercami, hotel v horách, bruchatú banku v strede mesta, kaplnku na dedine pre pokrčených starčekov alebo skvelý domček pre bábiku. Úplne super by bolo, keby aj Ajkina dvojníčka bývala vo veži. Ajka totiž býva s mamou v naozajstnej veži na okraji mesta.
Zvonku veža vyzerá ako každá iná – tajomná a neprístupná. Ale zvnútra je prestavaná podľa maminých kresieb a vyzerá celkom fajn. Dolu pracuje Ajkina mama so svojimi priateľkami – architektkami a kresličkami. Bzučí tam komputer a hrá tichá hudba. Len občas počuje Ajka hore vo svojej izbe smiech alebo hádky. To vtedy, keď sa mama s kolegyňami škriepi, ako má vyzerať nová stavba.V horných častiach má izbu mama, Ajka, potom je tam izba pre hostí, kúpeľňa, knižnica, kuchyňa a strašidelná špajza. Oveľa strašidelnejšia je však špica veže, pod ktorú občas vletia holuby i lastovičky, poplašene plieskajú krídlami a pískajú. To preto, že v tej vežovej špici sa možno skrýva tajomné knieža! V strede celej veže sa krúti schodisko ako obrovská špirála alebo železný had. Natreté je zelenomodrou farbou, na jednom jeho konci je hadia tlama, na druhom hadí chvost. Ale kto už by sa bál zábradlia – hada! Ajka teda vôbec nie! Vo veži je veľa svetla. To preto, že túto vežu vraj dal postaviť bohatý pán pre divadelnú herečku z mesta. Nie však až tak dávno, ako stavali veže pri kostoloch na námestí. Preto Ajkina veža nemá hrubé múry a jej okná sú nielen vysoké, ale tiež široké, takže sa do izieb leje veľa svetla.
„Ako sa asi volá moja dvojníčka?“ rozmýšľa práve Ajka, ktorá vie možno tri, štyri nemecké a anglické mená. „Ale moja dvojníčka môže žiť i vo Francúzsku alebo... alebo hoci i v Japonsku! Preto mám podivné šikmé oči!“ Lenže Ajka nepozná ani jedno meno pre japonské dievčatko! Nevie si spomenúť ani to, ako sa volá tá veľmi smutná japonská princezná, o ktorej jej rozprávala mama.