Šavol vydanie knižky niekoľkokrát odložil, aby aktuálne poodhalil kus seba a svojich zápasov, z ktorých mnohé sú nám dôverne známe z každodenného prežívania. Novinársky štýl zostáva pre neho pevnou pôdou aj v terajšom pôsobení. Schopnosť vystihnúť podstatu, pomenovať priamo veci, sú Šavlovou devízou, ktorú si priniesol aj do kňazského života. Svojimi textami núti k premýšľaniu, provokuje, prorokuje, ale čo je snáď najhlavnejšie, dokáže spájať svet veriacich a neveriacich bez toho, aby prehnane moralizoval a urážal. Šavol sa tak stáva vhodným spoločníkom pre hľadajúceho človeka, ktorému viac ako otázky, ponúka odpovede.
17
Pred rokmi, bolo to niekedy v noviciáte, sa ma opýtal kamarát: „Už si našiel Boha?“ „Ešte nie.“ „A čo robíš v kláštore?“ „Teším sa, že ma necháva hľadať.“
Priznám sa, odvtedy sa veľa nezmenilo. Stále hľadám a snažím sa byť šťastný. Ľudia mi mnohokrát kladú otázku, prečo som sa stal kňazom.
Moja odpoveď je rovnaká. Aby som nebol taký, aký by som bol, keby som nebol tým, čím som. Kňazstvo je pre mňa záchranným pásom môjho Boha. Boh, keď dáva, nepozerá na cenu a veľkosť daru. Neberie nič z toho, čo dal. Dokonca – keď trestá, trestá láskou. A to je pre mňa najväčšie utrpenie. Vedieť, že dostávam, aj keď by som nemal. Málo dostávame, pretože máme plné ruky a on svoje dary nemá kam dať.
Len keď sú prázdne, patrí nám všetko. Môžeme do nich zobrať jedno aj druhé. Iba prázdnymi rukami môžeme objať človeka. Známa mi rozprávala o sne, ktorý mala. Kráčala v ňom po nádhernej gotickej katedrále, keď sa zrazu na jednom mieste prepadla a skončila na dne špinavej čiernej jamy. Nad sebou uvidela kamarátky a tak na ne zamávala s prosbou o pomoc. „Čo to má znamenať? Dlho som tomu nerozumela. Až po rokoch som pochopila, že takto nejako sa človek zbavuje ideálov. Opúšťa istoty, aby začal žiť reálny život.“
V ktoromsi rozhovore som povedal, že mám rád múdrych ľudí. Pri múdrom človeku stačí mlčať, počúvať a pri troške šťastia si môžete byť istí, že budete odchádzať múdrejší a skúsenejší. Problém je, že múdrych ľudí nie je nikdy dosť.
18
Mal som možnosť stretnúť niekoľkých. Na prekáračky som chodil k Blahoslavovi Hečkovi – na malom gaučíku sedával u Hany Zelinovej. Od Eleny Obraztsovej som dostal takmer za ucho. Daliho a Warholova múza Ultra Violet mi venovala najkrajšie vyznanie o Bohu. Jan Saudek recitoval Sládkoviča a poslal niekoľko listov, ktoré mám zavesené nad posteľou. Milan Rúfus ma naučil tykať pokore. Eva Kristinová porozumieť sebe. S Naďou Urbánkovou som strávil more času v kláštornej kuchyni. S Jiřinou Jiráskovou vyfajčil nejednu cigaretu a vypočul si mnoho múdreho pre život. Úplne na začiatku však stála osudová žena. Voňala harmančekom a mätou. Volala ma synčekom. Poznala moje rukopisy. Rozumela im. Ako životu. Po prečítaní prvého napísala:
„Tak dlho som čakala na Tvoje riadky. Ďakujem. Pozriem na kartu. Bože môj, veď Ty si zase za múrmi kláštora. A ešte ďaleko. Prečo? Čo si dostal päťku? Veď Ty si môj najmúdrejší z mojich detí. Plačem aj ja. Ty, Šavol, neplač, ja budem aj za Teba. Čaká Ťa ešte všeličo. Aj dobré, aj zlé. Si mladý a silný. Ja už mám spočítané dni. Mesiace? To vie len On. Môj Pán. Musela Ťa duša veľmi bolieť, keď si mi písal, chlapče.
Tak som sa modlila aj ja. Pane Bože, pomôž. Už dosť. Nevládzem. Mala som pred očami svoje štyri hladné deti. Bola vojna. Otca nebolo. Bola som tá posledná.
Nikto sa ma nič nepýtal. Či som hladná. Čo ma bolí. Prežijeme? Áno. Ale ako? Koľkokrát som zišla z cesty a hľadala chodníček. Boh ma našiel. A pomohol. Môj ubolený chlapček. Ty vieš, že Ťa ľúbim. Ako stará, jednoduchá mama. Veď Boh odpúšťa každému, kto na jeho dvere zaklope. Tvoja knižočka prekrásna „Keď Boha volám po mene...“, možno Ťa nepočul.
19
Zavolaj hlasnejšie. Pozdravuje a bozkáva Tvoje ubolené ruky a dušu, mama Kolníková.“ Po dočítaní listu som si uvedomil, čo je to mystika. Že to nie sú oči prevrátené do neba, ale schopnosť tykať životu. Ona to vedela. Pamätám si, keď mi vysvetľovala, ako ju milý učil za Piešťanmi bicyklovať. Keď padla, roztrhla si nové „štrimpfle“ za päť korún a rozbila kolená. Podišiel k nej, pofúkal jej boľačku a vysvetlil: „Katina, neplač. Do sa ste naučit bicygluvat, mosí aj pannút.“ Ježiš prišiel na svet, aby sme mali s kým padať a s kým vstávať. Aby sme na to neboli sami. Je dopravnou značkou nášho Boha, ktorú nám dáva, aby bolo čo najmenej rozbitých kolien a ľudských životov. Keby som sa chcel stať kňazom iba ja, určite ním nie som. Je mnoho dôvodov, prečo nie. Bohu stačil jeden jediný, prečo áno. Zachrániť ma. A ja mu za to
ĎAKUJEM.
21
(1.) Larry
Zamyslenie o bohatstve, Larrym Flyntovi a slobode. Byť bohatým je darom od Boha. Mať dobrý dom je darom od Boha. Mať super auto je darom od Boha. Sex je darom od Boha. Aby toto všetko aj v našich rukách zostalo darom, musíme pochopiť, že to nie je cieľ života, ale len prostriedky, ktoré nás majú priviesť k Nemu. Ak si z nich urobíme cieľ, budeme sklamaní, lebo nás nedokážu dokonale uspokojiť. Rovnakej chyby sa dopúšťame, ak si z akýchkoľvek dôvodov spravíme cieľ z matky Cirkvi. Nie je naším cieľom. Nie je žiadnou štvrtou božskou osobou. Je „prostriedkom“, ktorý nás môže bezpečne dopraviť domov – do neba. Vždy, keď som študentom na hodinách o kresťanstve prednášal otázku slobody, pustili sme si nakoniec film Miloša Formana „Ľud verzus Larry Flynt“. Film sa začína scénou, v ktorej dvaja malí chlapci ťahajú za sebou káru s alkoholom, ktorý chcú predať, a snívajú o sláve, úspechu a bohatstve. Nasleduje strih a život o niekoľko rokov neskôr, keď sa im sny začínajú plniť. Prvú štvrtinu a prvú polovicu by mnohí s Larrym Flyntom a jeho priateľmi bez problémov menili. Ale život sa nedelí na štvrtiny a polovice. Larry Flynt prichádza o to najcennejšie, na čom si zakladal – o svoje mužstvo. A neskôr aj o manželku, ktorú nadovšetko miluje a, napriek prepychu a peniazom, ktoré má, ju nedokáže zachrániť. Althea zomiera na AIDS a on je bezmocný. Film „Ľud verzus Larry Flynt“ je filmom o slobode. O skutočnej slobode, ktorá neznamená robiť si, čo chcem, ale to, čo mám, aby som zostal človekom.
22
(2.) Duševný orgazmus Zamyslenie o viere, duševnom orgazme a Bohu, ktorého podstatou je dávať sa. Viera je čosi viac ako iba zásady katechizmu. Je osobnou odpoveďou na podanú Božiu ruku. Prejavom vzťahu. Viera preto nie je dobrá alebo zlá. Viera buď je, alebo nie je. Mladý muž vysvetľoval: „Keď som prežil prvý orgazmus, bol som nadšený. Milovanie sa pre mňa na dlho stalo drogou. Potom prišiel Boh a ukázal mi, že orgazmus nemusí byť len minútová záležitosť. Objavil som dušu.“ Duševný orgazmus je odmena za našu vernosť a vytrvalosť. Preto prichádza zriedkavo. Je ale dôležitý. Tak ako v manželstve ide o vzájomné darovanie sa dvoch ľudí, aj v prípade vzťahu s Bohom a blížnym má ísť o to isté. Kresťanstvo je založené na sebadarovaní. Začal ním Boh. Môžeme a mali by sme pokračovať.
